 |
| [ << | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 ] |
 |
[6.9.] ...a 3 hodiny po polnoci. O tretej ráno nás vyhadzujú z autobusu
priamo medzi svorku taxikárov niekde za Bucharou. Statočne ich odrážame a odhodlane
mierime niekam od svetiel, čím mätieme aj tých najotrlejších; vraj: "Buchara
v étu staranu..." a ukazujú opačným smerom. Strácame sa v opustenej novostavbe
pri prázdnom bazáre a zaliezame do spacákov. Dobrú noc...
Ráno ma nepríjemný pocit prinútil otvoriť oči: nado mnou stojí chlapík a čumí.
Múdro mi oznamuje, že "zdes tualet". No to nám došlo aj bez teba, kľudne
si nás mohol nechať spať! Kde je slovenská nevšímavosť a ignorancia... ?
Okrem už klasických zelených mešít a medres (islamské semináre) sa v Buchare zachovalo
aj pár stavieb z 9-10. storočia, teda z obdobia ešte pred Džingischánom a Timurom,
čo je zriedkavé (každý dobyvateľ zničil všetky významné stavby - aby mohol dať
vystavať nové, ešte väčšie, ešte bohatšie...); ďalej je tu minaret, ktorý chcel
byť najvyšší na svete (čiže v strednej Ázii), z ktorého zhadzovali odsúdencov;
bazéniky na "pitnú" vodu. Pôvodne ich v Buchare bolo asi sto a okrem
obyvateľov ich hojne využívali aj rybky a žabky. Bol to jediný zdroj pitnej vody
a tak bucharania museli mať veselé žalúdočné pochody. Priemerný vek obyvateľov
v 19. storočí bol 32 rokov... Keď Bucharu ovládli Rusi, dali nádrže zasypať; až
teraz ich zopár obnovili. Jeden z bazénov nazývali miestni jazero výkrikov. V
noci to bolo temné miesto, obkolesené zo štyroch strán slepými stenami domov (tradičné
domy majú okná iba do vnútorných dvorov), kde na ľahkovážnych pocestných číhali
kadejakí banditi, prepadli ich, zbili, olúpili a hodili do jazera. Obete ešte
kričali, susedia to počuli, no nestihli pribehnúť na pomoc... Túto a kopu ďalších
veselých historiek (napr. ako sa bucharskí cháni zbavovali prebytočných osôb a
ako sa oni zase zbavovali chánov...) nám porozprávala zaujímavá energická žienka,
sprievodkyňa z Arku - bucharskej pevnosti. Ponúkla sa nám, že nás prevedie po
celom meste; avšak predstava, že v tomto strašnom teple budem MUSIEŤ behať po
VŠETKÝCH bucharských múzeách a historických pamiatkach a počúvať pritom síce zaujímavé
ale STRAŠNE obsažné a rýchle rapotanie maličkej Rusky, mi pripadala ako najhoršie
chánske mučenie... Tak sme sa jej poďakovali a upaľovali kade ľahšie... najľahšie
bolo pravdaže do čajchany. Teda do parádnej čajchany... Sedela v nej kopa vysmiatych
ženičiek, boli krajšie ako priemerné Uzbečky, mali zelené oči a skutočne VEĽMI
farebné šaty. A kritizovali uzbeckého prezidenta (!!!). Cigánky. Úplne parádne.
Najprv sme na seba len tak pokukovali, potom prehodili pár slov a nakoniec sme
odišli spolu na autobusovú stanicu. Ony mierili domov, my späť do Taškentu. Bolo
to veľmi jednoduché: sadli sme do jedného z asi 40 autobusov, ktoré v ten večer
odchádzali do hlavného mesta (nechápem, odkiaľ mali toľko pasažierov, ale všetky
boli PLNÉ)...
|
| |
[7.9.] Asi o štvrtej ráno sme v Taškente - na nejakej neznámej obrovskej
autobusovej stanici. Metro tu nemajú, no majú niečo lepšie: požehnaný uzbecký
vynález stolovania na posteliach. Vyvalili sme sa na jednu z maxipostelí miestnej
(ešte alebo už zatvorenej) čajchany a dospávali nočné trmácanie sa v autobuse.
Bolo trochu tvrdo a chladno, no o ôsmej, keď čajchanu otvorili, nečakalo nás vyhodenie
či nadávky personálu, ale - čaj. Všetko pre zákazníka:-)
Celý deň sme strávili v konzumno - oddychovom štýle, v stave mátožného polospánku,
takže sme boli schopní vykonávať iba veľmi triviálne činnosti. Najzložitejšou
operáciou bolo asi hodinové vyberanie uzbeckej muziky v obchode s výstižným názvom
CEDEMANIA. Uzbecká hudba je vskutku maniacky zlá...
|
 |
[8.9.] Posledný deň v Taškente... Dostavuje sa ten zvláštny pocit z končiacej
sa cesty. Tak veľmi sa teším domov, tak veľmi sa mi nechce ísť domov... Visíme
medzi dvoma svetmi a obidva sú rovnako nereálne. Nech sa to už radšej skončí!!!
Ako sa už patrí, kupujeme nejaké tie čajíky a korenia, aby sme mali doma čo rozdávať
a hlboko filozofujeme nad všetkými zmyslami aj nezmyslami života, hlavne života
na Ceste. Aké úžasná je tá nepredvídateľnosť udalostí a (väčšia či menšia) elegantnosť
ich riešení. A pri tom si sedíme na čajíku s pocitom, že už môžeme hodnotiť, veď
už sme skoro doma. No. Cesta nám ešte nakoniec ako bonus predviedla jednu z tých
svojich nepredvídateľných udalostí...
Potrebovali sme vymeniť ešte pár dolárov, v Uzbekistane sa to robí výlučne načierno
a je to veľmi jednoduché: na trhu stojí niekoľko chlapíkov, čo vyvolávajú "dólary,
dólary", prípadne vás priamo oslovia; dáte im pár bankoviek, oni vám pár
zväzkov bankoviek (1USD = 1000sum) a je to. Tak sme to urobili aj teraz. Lenže
vyskytol sa problém. Policajt. Tajný. Vraj sme porušili zákon, tak nás zobral
na policajnú stanicu a začalo sa to riešiť. Riešenia boli rôzne: od ukecania policajta
(či už bez alebo s bakšišom) po telefonovanie na slovenský konzulát a odovzdanie
nás do rúk slovenskej spravodlivosti. Nekonalo sa však ani jedno ani druhé. Šťastíčko
sa konalo. Prišiel veľký muž - všetci ostatní stíchli - sám náčelník. Chvíľu sa
tváril veľmi prísne, v napätom tichu si nás premeriaval, potom sa rozhovoril.
O českom pive, škodovkách a Mladej Boleslavi. Že tam kedysi slúžil a bolo tam
fajn, tak nás teda pustí, ale no-no-no, už nikdy nesmieme meniť peniaze načierno.
Utekajúc dole schodmi na slobodu sľubujeme, že nebudeme. Zajtra odchádzame:-)
Upaľovali sme z bazáru a zastavili sme sa až na druhej strane mesta - v bábkovom
divadle. Hrali takú tú ruskú rozprávku, v ktorej sa jazdí na peci. Veľmi zlé to
bolo... Potom sme si ešte omrkli železničné múzeum s kopou starých a ešte starších
mašiniek. Chlapík, čo nám predal vstupenky nás upozornil, že na mašinky SMIEME
liezť. Tak sme liezli. A pomedzi imaginárnu paru sme občas zazreli preletieť lietadlo.
A zahrialo nás pri duši:-)
|
 |
[9.9.] Tak odchádzame...
Prechádzame ranným Taškentom, ešte čistým a jasným, odbavujeme všetky bobríky
pri rôznych okienkach, vypisujeme už obligátne colné prehlásenia a hádžeme už
toľkokrát nacvičené nahlúplo - nešťastné oči na colníkov, čo po nás chcú registráciu
z OVIRu. Nemáme. Nevedeli sme... Našťastie chlapíci nemajú konfliktnú náladu a
tak nás púšťajú s klasickým výstrahou, aby sme to už nerobili. Skutočne nebudeme!!!
Konečne sedíme v obtlčenom Iljušine, runway hučí za okienkami, letíme. Zakrúžime
nad Taškentom, potom vínkom a klonovanými raňajkami oslavujeme Cestu a dlhé kilometre
hnedej fádnej kazašskej stepi, ktorá sa nakoniec zmenila na husto bielu hmlu.
Odspodu bolo občas počuť nepríjemné zvuky. Odpadávajú nám snáď nejaké súčiastky?!
Cítime, že klesáme ale nevidíme nič. Až po čase sa tesne pod krídlami mihnú vrcholce
stromov, brzdy škrípu, rolujeme...
Deň v Moskve sme v najväčšej pohode preflákali po uličkách starého mesta, prešli
sme sa po nábreží a spočítali všetky "Lomonosovove univerzity", poobzerali
obchodné centrá, na Červenom námestí pomysleli na Lenina... A vôbec, dostavila
sa atmosféra Moskvy...
Večer sme sa odviezli na letisko; lietadlo nám letí až ráno o siedmej, tak nám
ešte ostáva prečkať poslednú noc na klasicky nepohodlných letištných sedačkách...
|
| |
[10.9.] Zo súvislého mora oblakov medzi Moskvou a Bratislavou vytŕčal iba
jeden malý ostrovček - Tatry. Home sweet home...
|
| [ << | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 ] |
|
|
|
