 |
| [ 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | >> ] |
 |
[23.7.2001 8:50] Tak. A vyrážame. Staré tučko, v ktorom sedíme, hučí a
trasie sa nabité energiou. My sa trasieme nervozitou, radosťou a strachom. Obaja
prvý krát letíme a prvý krát tak ďaleko. Chystáme sa spolu stráviť dva mesiace
v Strednej Ázii, v krajinách, ktoré sú pre nás terrou incognitou. Budú padať hviezdy
na večernom nebi v stepi alebo betonóve pamätníky sovietskej moci nám budú padať
na hlavy? Alebo sa navzájom povraždíme? :-)
Vtom sa bratislavské letisko za doškriabaným okienkom Tupoleva pohne a runway
nám vtlačí žalúdky hlboko do sedadiel. Nadšenie stúpa a nakoniec aj lietadlo...
Po dvoch hodinách letu ponad more oblakov pristávame v Moskve. To neuveriteľne
vzdialené a trochu neskutočné mesto zrazu leží pred nami a ja mám pocit, ako keď
sa ide poza školu. Pravidelne presviedčam sama seba, že to námestie je fakt Červené
a že Kremeľ s tým cibuľovým kostolom sú skutočné, no pocit polosna a neurčitosti
mesta ostáva...
V noci letíme ďalej, smer Taškent. Tak teraz sa to už skutočne začne.
|
 |
[24.7.] Za skorého rána sa vymotávame z polorozostavaného letiska rovno
do rúk tých najotravnejších taxikárov. Zmorení prebdenou nocou im nakoniec podľahneme
a necháme sa odviesť do centra. Široké ulice sú vymreté a to dáva mestu mihajúcemu
sa za oknom starej žigule príchuť nadrozmernosti. My sa adekvátne k tomu cítime
stratení... Nastaštie máme v Taškente kamaráta Džamšida, ktorý sa nás ujíma. A
tak prvý deň v Uzbekistane trávime v jednom z typických bytov na obrovskom sídlisku,
ktoré sa na prvý pohľad ani veľmi nelíši od tých slovenských. A počúvame slovenskú
resp. americko - európsku muziku (Džamšid študuje na Slovensku), takže sme z toho
(vďaka dvom takmer prebdeným nociam) popletení -kde to vlastne sme...?
Večer prichádzajú Džamšidovi rodičia, ktorí sú strašne milí a pohostinní a hneď
nám rozprávajú o všetkých možných uzbeckých zvykoch, o situácii v krajine, trochu
o histórii, veľa o ľudovej hudbe (mamina Abdurachimová je dirigentkou orchestra
ľudových nástrojov), až kým nám hlavy nepadnú na stôl...
|
 |
[25.7.] Cez deň nás Džamšid vodí po Taškente - najprv ideme na bazár, miesto
úžasnej rôznorodosti, kde sa dá kúpiť úplne všetko: od ovocia a zeleniny, korenia
a čajov, cez krvavé kusy mäsa a rôzne iné potraviny po pracie prášky, riady, metly,
oblečenie a náhradné diely na žigule. Ľudia sa dohadujú, zjednávajú, vládne tu
úžasný zmätok, no pri tom všetkom aj pohoda. Centrum mesta je o čosi menej ľudské:
keď Taškent niekedy v 50. či 60. rokoch zničilo zemetrasenie, Sovieti sa rozhodli,
že postavia Moskvu Strednej Ázie. Odtiaľ teda pochádzajú ohromné bulváre, mramorové
hranaté budovy, gigantické fontány a (sovietskym spôsobom) luxusné hotely... V
horúcom uzbeckom slnku by sa však dlho nedala obdivovať ani príjemnejšia architektúra
a tak radšej zaliezame do (imaginárneho) chládku bytu...
Až večer, keď horúčava trochu poľaví, ideme objaviť nočný život v Taškente: najpopulárnejším
miestom v meste je ulička so stánkami a reštauráciami ľudovo označovaná ako Broadway.
Plyšové hračky, poster prezidenta Karimova, pokémoni, karaoke, lotérie, počítačové
hry, blší trh, obraz Lenina - to všetko sa mieša s dymom ohňa a vôňou pečeného
mäsa. A všade je plno ľudí: malé deti so svojimi mamičkami v rozviatom farebnom
hodvábe, dievčatá v nadýchaných ružových volánoch, čašníčky v minisukniach, chlapi
starí aj mladí, policajti... Broadway sa končí pod obrovskou vysvietenou sochou
Amira Timura, čo bol uzbecký vojvodca, ktorý si v nejakom 15. storočí podmanil
pol Ázie. Nápis na pamätníku hovoril (trojjazyčne): STRENGHT IN JUSTICE. Verím,
že bojovník Timur sa riadil skôr heslom JUSTICE IN STRENGHT... ale každopádne
zdá sa, že je tu všeobecne obľúbený...
|
 |
[26.7.] Ráno sme sa napriek snaženiu zase zobudili až o jedenástej. Džamšid
už stihol obvolať niekoľko úradov (mimochodom, miestne hovory sú zadarmo) a snažil
sa zistiť niečo o registrácii na OVIRe. Nezistil nič. Aj tak dobre. Kašleme na
pečiatky a o jednej už sedíme v rozhorúčenom trasľavom autobuse smer Čirčik a
Gazalchent. Kopce porastené žltou spálenou trávou sa začínajú dvíhať okolo neuveriteľne
tyrkysovej rieky až k oblakom. Vtedy nám došlo, odkiaľ asi tak pochádzajú uzbecké
národné farby: žltozelená, tyrkysová a biela... Z Gazalchentu sme pokračovali
k jazeru Čarvak taxíkom (ktorým sa tu podľa potreby môže stať každé auto). Ako
vždy na začiatku cesty, ešte sme nevedeli celkom presne, ako funguje doprava,
koľko čo stojí a tak nás snaživí uzbeckí obchodníci veľmi ľahko dobehli. :-)
Prehrievajúci sa žigulák nás po šialene pozatáčanej ceste vyviezol ponad gigantický
priehradný múr k obrovskému jazeru nezmyselne tyrkysovej farby zovretému medzi
holými tri a pol tisícovými kopcami. Na brehu jazera stojí nekonečná rada železných
"manželských" postelí premenených bielymi stanovými plachtami na vzdušné
izby. Taškenťania tu trávia prázdniny. Ležia v tieni, trochu sa kúpu v priezračnej
vode a veľa jedia. Ani my sme neodolali, prenajali sme si jednu posteľ a robíme
presne to, čo ostatní dovolenkári: NIČ. Nástojčivá blízkosť hôr nám síce nedovoľuje
úplne prepadnúť konzumu, no tých 40 stupňov celkom jednoznačne dominuje.
|
 |
[27.7.] Od jazera sme chceli prejsť cez hory do Ferganskej doliny, úrodnej
nížiny patriacej ešte Uzbekistanu, no zovretej hradbami kirgizských hôr, ale Čatkalské
vrchy sú kvôli (vraj) teroristom zavreté pre cudzincov, tak sme museli ísť normálnou
cestou cez Taškent. S pocitom, že veci okolo nás sa dejú bez nášho pričinenia
a príliš rýchlo, aby sme si vôbec uvedomili ich zákonitosti, sme sa ocitli v typickej
uzbeckej dodávke, ktorú sme si pomýlili s maršrutkou (minibus, ktorý chodí po
určenej trase, keď sa naplní pasažiermi). Chlapík chcel od nás najprv ťažké prachy
za cestu do Gazalchentu, no napokon nás zobral za polovicu tejto sumy až do Taškentu.
A tam nám ešte stopol iný samozvaný taxík, ktorý nás zaviezol na stanovište maršrutiek
do Ferganskej doliny. Ani sme sa nestačili spamätať a už sme boli predmetom hádky
asi dvadsiatich taxikárov. Tomu sa hovorí full service: zákazník sa nemusí už
ani zjednávať... Víťaz bitky si nás rýchlo posadil do auta a odohnal všetkých
otrlých konkurentov a žobrákov, ktorí mávali podivnými kadidlami z plechoviek,
v ktorých pálili strašne smradľavú trávu.
Cesta do Kokandu sa niesla v horúcom duchu rýchlej jazdy a policajných kontrol
(rampa cez cestu a búdka s policajtmi. Šofér, ktorého zastavia, si s náčelníkom
podá ruku, vymení pár slov a odfrčí. Čo si pri tom vymenia v dlaniach, to vedia
len oni dvaja.) Cesty v Uzbekistane majú nečakane dobrú kvalitu, benzín je lacný
a tak sa to tu len tak hemží autami. Staré rozsypané žigule a moskviče, luxusné
mafiánske volgy a mercedesy a hlavne plno rôznych vehiklov značky daewoo, ktoré
si Uzbeci vyrábajú sami. A Mercedesy 303 - autobusy vyradené z Turecka...
V Kokande, hneď ako sme pri bazári vystúpili, stali sme sa stredobodom pozornosti.
Zhŕkol sa okolo nás taký "menší" hlúčik vysmiatych miestnych a čumel.
A to Kokand je regionálne centrum s univerzitou a letiskom! Po návšteve bazára,
ktorý je v každom uzbeckom meste najdôležitejšou inštitúciou ekonomickou, kultúrnou
a informačnou sme si našli kľudný park s fajn čajchanou (čajovňou). Široké drevené
postele s pestrými kobercami pod vysokými stromami s bielo namaľovanými kmeňmi.
V konároch žiarovky a tekvice so spievajúcimi vtáčikmi. Litre zeleného čaju vypité
z malých šálok. A strašne múdro a blahosklonne vyzerajúci dedovia s čiernymi čiapočkami
na temenách, ktorí tu trávia všetok svoj čas. Horúci vietor vytvára lenivú atmosféru
pohody...
Večer sme (hľadajúc hotel) blúdili rušnými no tmavými ulicami osvetlenými len
výkladmi staromódnych a zjavne obľúbených holičstiev. V parku sme v temnej noci
skoro vrazili do múrov paláca. Cez škáru v bráne presvitalo zelenkasté svetlo
a rozprávky z tisíc a jednej noci sa zhmotňovali. Chánska stráž nás našťastie
nechytila. :-)
|
| [ 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | >> ] |
|
|
|
