 |
| [ << | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | >> ] |
 |
[2.8.] Čo sme v Oši nestihli včera, to sme si naplánovali na dnes: návštevu
umeleckej fakulty miestnej univerzity. Zďaleka na nás kričalo priečelie budovy
pomaľované zjavne novými freskami, ktoré však nemali ďaleko od soc-realizmu; chodby
školy boli prázdne a za jediného človeka v budove sme pokladali driemajúcu vrátničku,
kým sme neobjavili fungujúcu keramickú dielňu. Všetky "diela" tu boli
na úrovni sadrových trpaslíkov a glazovaných dalmatíncov. Uf.
Podvečer, unavení mestom a neustálymi rozhovormi so zvedavými miestnymi, vyrážame
do "prírody". K jazeru Andžijan pri meste Uzgen. Maršrutka nás vezie
cez monotónnu zvlnenú krajinu, v diaľke sa už črtá blýskavá hladina rozľahlého
jazera; spoza jedného z mnohých rovnakých kopcov sa zrazu vynoria dva štíhle minarety.
Žeby konečne nejaká história? Omyl. Je to len veľkolepé riešenie vstupu do uzgenského
bazára. Ten nás však teraz nezaujíma, my chceme čím skôr k jazeru. Miestni nás
však presviedčajú, že jazero je veľmi ďaleko, tak 10 až 35 km a tak sa uspokojujeme
s blízkym kopčekom, kde sa črtá trochu lesa a teda vhodné útočisko pre nás...
Z lesa sa vykľul PARK MIR, spiaci lunapark plný detských hradov obrastených tŕním,
kolotočov vŕzgajúcich vo vetre, polámaných hojdačiek, ošarpaných obrázkov s pioniermi
a postavičkami v štýle Vlk a zajac; nad tým všetkým ticho bdie súdruh Lenin...
Park však nie je mŕtvy; po pár minútach si nás našlo pár deciek a už sa nás nepustili.
Odviedli nás do čajchany skrytej v lunaparku, kde pár postelí rozostavených medzi
stromami obklopovalo murovaný prístrešok s pecou a neodmysliteľným samovarom.
Ľudia tu boli neuveriteľne milí (až na Islama Karimova, trinásťročného suveréna,
ktorý sa v súlade so svojim menom správal k nám protektorsky a k svojim kamarátom
arogantne); každopádne sme v čajovni pod žiarovkami visiacimi zo stromov prekecali
celý večer a ostali sme aj cez noc. Malý Míša nám rozprával o kozmonautoch, o
mieste v blízkych horách (kam sme sa neskôr na jeho radu vybrali a neoľutovali)
a o živote v čajchane...
|
 |
[3.8.] Naši malí hostitelia nás ráno vypravili k miestnej historickej pamiatke
(jednej z asi troch v Kirgizstane) - k trom karachanidským mauzóleám s úžasne
zložitou terakotovou výzdobou a minaretu. No. Naša predstava o minaretoch tu značne
utrpela. Tento minaret vôbec nebol vysoký a štíhly, iba celkom vysoký a hrubý.
Ale výhľad z neho bol dostatočne široký... Všetky tieto stavby boli z asi 11.
storočia, teda z obdobia, keď tu ešte nevládol islam a Uzgen bol hlavným mestom
Ázie (ako sme sa dozvedeli od správcu múzea).
Teraz už máme civilizácie definitívne dosť, takže ideme na skok do hôr. Najprv
autobusom do Mrza-Ake, odtiaľ asi 80km vojenským gazíkom spolu so siedmimi - ôsmimi
pastiermi na miesto zvané Kara-Šora (čierna slaná voda) podľa (odpornej) chuti
minerálky, kvôli ktorej tam chodia výletníci. My sme sa však vyviezli ešte trochu
vyššie až k jurte našich spolucestujúcich. Tu sa po niekoľkohodinovej ceste konalo
nevyhnutné pohostenie: chlieb, smotana, maslo, čaj, vodka a kumys. Tak už je to
tu. Naše prvé stretnutie s "kirgizským pivom", vykvaseným kobylím mliekom.
Miestni sa asi celkom dobre bavili na našich obavách a ubezpečovali nás, že z
kumysu nám bude zle iba prvý krát. Potom ho už vraj budeme môcť vypiť litre...
No a mali pravdu. Svorad síce obišiel dobre, môj žalúdok plný kumysu a vodky sa
však po hodinovom šlapaní na hrebeň vzpriečil. Uf. Veľmi zle mi bolo.
|
 |
[4.8.] Tak takýto výhľad zo stanu nám možno iba závidieť. Západné Tatry
pre megalomana. Azúrová obloha, bodky koní na strmých trávnatých svahoch a správna
nechuť k akejkoľvek aktivite pod čoraz viac páliacim slnkom... Keď sa však nakoniec
vyšplháme na asi 3000 metrový vrchol, ocitáme sa v úplne inom svete. Tu to má
už k Roháčom hodne ďaleko. Náš hrebeň je len jedným z mnohých bočných hrebienkov
zbiehajúcich sa k zasneženému vrcholu Kačer-Ali (utekaj!), štvortisícovke, ktorá
si svoje meno vyslúžila vďaka svojim značne lavinóznym svahom...
Zbiehame prudkým svahom na druhú stranu hrebeňa. Zvysoka sa belejú jurty v doline
a keďže cesta vedie okolo nich, opäť sa nám dostáva pozvania k stolu (teda, aby
som bola presná, k obrusu na zemi). Cestoviny s baraninou, veľmi typické jedlo
v kirgizských jurtách, čaj a neodmysliteľný kumys. Po včerajšku mi pohľad na jedlo
a hlavne kumys spôsobuje značné ťažkosti, no odmietnuť pohostinnosť sa tu pokladá
za hádam najväčšiu urážku. A tak len ticho trpím a prežúvam...
Po západe slnka sa vraciame do Kara-Šora a v miestnom "kempe" si staviame
stan, nie práve najnovší model, ktorý sa tu však stretáva so značným obdivom...
|
 |
[5.8.] Horúčava v stane nás núti vyliezť do ďalšieho bezoblačného dňa a
do pozornosti povedľa stanujúceho penzistu, bývalého učiteľa, ktorý tu trávi celé
leto. Popri tom, ako nás jeho dcéra hostí, dozvedáme sa o kozlodraní, čo by mali
byť nejaké nesmierne atraktívne jazdecké preteky. Nákladné auto odvážajúce divákov
na miesto určenia už už odchádza, tak ak chceme,
máme si pohnúť. Chceme; a sa tak o chvíľu driapeme na korbu napchatú pastiermi
v kalpakoch - typických vysokých plstených čiapkach a módne oblečených výletníkov,
ktorí sem prišli z mesta len na tento deň. Železné obruče našťastie držia korbu
pokope, hoci starý zil má (vraj vďaka českému motoru:-) pri strmších úsekoch cesty
problémy...
Kozlodranie sa zdá byť národným športom. Všetci miestni chlapi, čo majú koňa,
naňho sadnú, do čela si narazia kalpaky, prípadne tankistické helmy a začnú sa
naháňať po lúke. Jeden z nich má cez sedlo prehodené (vraj až sedemdesiatkilové)
teľa bez hlavy a kopýt, ostatní sa mu ho snažia zobrať a odniesť do cieľa, ktorý
sa nám podarilo lokalizovať až po dlhom pozornom sledovaní pretekov - bol ním
druhý breh rieky. Celkovo však kozlodranie pôsobilo ako rugby na koňoch; jazdci
boli väčšinou zamotaní vo veľmi zmätenom klbku, pričom každý sa snažil dostať
sa čo najbližšie k teľaťu. Účastníci sa ľubovoľne pripájali a odpájali z hry,
tvorili rôzne skupiny alebo bojovali jednotlivo. Pastieri, ktorí prechádzali len
tak náhodou okolo, sa tiež zamotali do hry, aby o chvíľu pokračovali v ceste.
Občas sa musel (na pokyn rozhodcu) zapojiť aj niektorý z chlapov v hľadisku. Na
Svorada bohužiaľ nedošlo:-)
Hralo sa asi na milión kôl; víťazovi každého kola rozhodca prehodil cez sedlo
koberec prípadne inú výhru... a hralo sa ďalej.
Na rozdiel od miestnych nás to po čase prestalo baviť, tak sme sa pobrali späť
do "kempu", kde sme chytili gazík, ktorý nás zaviezol do Uzgenu, odkiaľ
hneď pokračujeme do Džalalabadu. Autobus ani maršrutka už dnes nejdú a tak opäť
končíme v rukách taxikára. Sú to však veľmi starostlivé ruky; tentoraz máme šťastie...
Po šialenej hodinovej jazde po rozkopanej budúcej diaľnici nás chlapík zobral
k sebe domov, jeho žena navarila bešparmak (päť prstov), čo je národné jedlo (cestoviny
s baraninou a cibuľou), ktoré sa ešte stále zvykne jesť prstami a synkovia - dvojičky
nám predvádzali saltá a šnúry. Večer nás zobrali na rodinný výlet do miestnych
kúpeľov; nad vchodom do rozľahlého parku nás vítala pyšná plechová tabuľa; polovica
liečebných domov však bola opustená. Park bol však stále pekný a zostával obľúbeným
cieľom džalalabádskych rodiniek a párikov; tí bohatší sedeli vo futuristicky vyzerajúcej
reštaurácii s ohromným výhľadom na vysvietené mesto, ostatní sa sústredili okolo
parketu v strede parku. Reproduktory revali ruský pop a tanečníci (väčšinou vo
veku do 12 a nad 40 rokov) sa vlnili v spleti volánov a farieb...
|
 |
[6.8.] Definitívne smerujeme na sever, do Biškeku (a hlavne Karabalty,
kde býva naša známa Nazeera). Cesta tam je však dlhá a vysoká (dve sedlá nad 3000m)
a priame autobusy nechodia. Cestujeme teda etapovito: najprv autobusom do Taš-Kömüru
(malý modrý autobusík s nosom. Značku GAZ elegantne prekrýva vyblýskaný kruh mercedesu.
Prepravu zabezpečujú traja ľudia (na 30 cestujúcich): šofér, jeho synak a odfarbená,
strašne srdnatá Ruska, ktorá najprv skontrolovala lístky, predala lístky tým,
čo ich nemali, nakričala na babičku, všetky lístky pozbierala, rozdala iné lístky,
nakričala na dievčatko atď.) Cesta viedla jednotvárne žltou zvlnenou krajinou
s občasnými mestami či dedinami, poliami a len veľmi ojedinelými stromami. Postupne
sa však brehy rieky zdvihli, voda zozelenela, žltá sa zmenila na červenú a my
sme sa ocitli v hlbokom mimozemskom kaňone rieky Naryn...
V Taš-Kömüre stál pozdĺž cesty dlhý rad čajchán a taxíkov. Ich snaživí majitelia
boli presvedčení, že len oni najlepšie určia cieľ našej cesty a hneď nás tam veľmi
ochotne odvezú... My sme sa nakoniec nechali ukecať týpkom, čo ponúkol celkom
rozumnú cenu + pohostenie. Vodku nás našťastie piť nedonútil, zato on jej vypil
o to viac... Cesta hore narynským kaňonom prebiehala brutálne. V žigule sme sa
tlačili šiesti: dvaja chlapi vpredu, my dvaja + milenka šoféra + stará žena vzadu.
Podpití chlapi sa správali značne nenútene a nás vôbec netešil fakt, že jeden
z nich mal na opasku revolver. Rozjarený šofér ostro rezal zákruty, čo bolo zlé;
po čase ho kombinácia alkoholu a slniečka utlmila a to bolo ešte horšie. Každú
chvíľu sme čakali, že zaspí a my skončíme v síce magicky modrozelenej no istej
hlbočine... Chvalabohu, prežili sme. Taxikár nás vyhodil v meste Kara-Kol, ktoré
nijako nezmiernilo depresiu, ktorú v nás vyvolala cesta k nemu. Vysoké strmé vyprahnuté
kopce, nad nimi temné búrkové mračná, duniaca rieka v hĺbke medzitým komplex industriálnych
budov, ktoré zlovestne žiarili v nízkom slnku. Skutočne VEĽMI skľučujúce miesto.
Rýchlo preč! Ani veľmi nerozmýšľame a sadáme do ďalšej žigule, v ktorej už sedia
štyria ľudia; zdá sa, že auto sa tu nepohne, pokiaľ nie je skutočne PLNE vyťažené...
Po ďalších pár hodinách únavnej cesty vystupujeme v mestečku Tokto-Gul, ktoré
leží na brehu asi najväčšej vodnej nádrže v Kirgizstane (na rieke Naryn je sústava
priehrad). Tokto-Gul je napodiv celkom fajn mestečko na konci sveta, kde obrovské
nehybné ruské kolo stráži pokojnú vodnú hladinu, ružové hory na obzore aj ovce
pasúce sa na opustenom futbalovom štadióne s olympijskými kruhmi a plechovým medveďom
Míšom nad vchodom...
|
| [ << | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | >> ] |
|
|
|
