 |
| [ << | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | >> ] |
 |
[7.-10.8.] Ešte za tmy, presne o pol piatej vstávame, aby sme o piatej mohli
začať bojovať o miesto v maršrutke do Biškeku. Na autobusovej stanici je absolútna
tma (pouličné osvetlenie neexistuje), nikde nikoho. V priebehu polhodiny sa dvor
zaplnil dvoma kaki uazmi, niekoľkými Ladami Nivami, taxikármi, dedami v čiapkach
a bojovnými tetuškami s kopou vnúčat. Spočiatku to vyzerá všelijako, napokon sa
všetkých 22 cestujúcich aj so svojou nemalou batožinou napchalo do jediného uazu,
ktorý s prvými rannými zorami vyrazil. Za oknami bolo najprv vidieť len suché
skalnaté údolie a len keď sa človek naklonil ponad kolená susedov a poriadne vykrútil
krk, mohol vidieť končiare horiace v červenom rannom slnku. To však v sebe skrývalo
riziko, že už sa mu nepodarí zapasovať sa späť do puzzle ramien, bokov a tašiek
spolucestujúcich:-) Vystúpili sme až do trojtisícového zeleného sedla Ala-Bel.
Nádherné miesto! Oblé kopce s hlbokou trávou, široké údolia, zopár zasnežených
štítov v diaľke. Kone a zopár júrt. Úžasné miesto na trekovanie. Lepšie povedané
ne túlanie sa. A úplne najlepšie na koni... Pred nami sa otvorila dolina Suusamyr,
taký mongolský pohľad na priamu líniu cesty strácajúcej sa v šírej rovine, okolo
ktorej možno v opare tušiť zasnežené štvortisícové hradby. Druhé sedlo na našej
trase je 3500metrové Tjuz-Ašu. Cesta sa tu pažravo zarezáva do strmých svahov
porastených vysokohorskými kvetmi a nakoniec, pár metrov pod vrchom sedla sa vnára
do industriálnych útrob tunela. Hrozné miesto. Klaustrofobické.
Z druhej strany tunela sa cesta prudko spúšťa až do Čujskej doliny, kde už leží
Biškek a 60km pred ním aj Karabalta. Tu máme kontakt na Nazeeru, tak sa ju hneď
po príchode do mesta snažíme vyhľadať. V telefóne sa však nikto neozýva, takže
máme čas a ideme hľadať internet. Z internet - klubu sa snažíme ešte raz dovolať
Nazeere. Keď nadiktujeme číslo chlapíkovi, udivene na nás pozrie. Vy chcete hovoriť
s Nazeerou? ??? Vytočil číslo, chvíľu niečo nezrozumiteľne hovoril a o dve minúty
už Nazeera stála vo dverách. Podarilo sa nám nevedomky trafiť priamo do rádia
Karabalta, ktoré vlastní Nazeerina rodina a kde aj ona pracuje a býva. :-) Nazeera
nás prijala veľmi srdečne a my sme sa zrazu ocitli v úplne inom svete. Európsky
zariadený byt, dobrá hudba (po populárnom ruskom pope), internet, angličtina...
Veci, pred ktorými síce Európan azda uteká do Ázie, no potom v Ázii o nich sníva:-)
Takto sme vlastne strávili niekoľko dní: rozprávali sme sa veľa o politickej a
kultúrnej situácii v Kirgizstane, o tom, aké je ťažké viesť nezávislé rádio, o
Slovensku a Európe. Cez deň sme vyrážali do Biškeku, zeleného hlavného mesta s
nespočetnými sochami Lenina pozerajúcimi na zasnežené štvortisícové hrebene strácajúce
sa v opare nad mestom... Okrem iného sme sa v Biškeku snažili vybaviť kazašské
víza, nebolo to však jednoduché. Kazaši zjavne nie veľmi podporujú individuálnu
turistiku. Víza na týždeň stoja 35USD plus voucher, ktorý je ďalších pár dolárov
na deň. Okrem toho bola potrebná registrácia na kirgizskom OVIRe. Tak predsa...
Vďaka tomu sme jeden deň strávili získavaním skautských bobríkov. Od jednej polície
k druhej, do banky, späť na políciu, čakať na konce obedňajších prestávok a príchody
úradujúcich úradníkov... A to sme len tak - tak obišli bez pokuty za nezaregistrovanie
sa v priebehu troch dní od vstupu do krajiny... Aspoň sme si dôkladne obzreli
všetky predmestia Karabalty:-)
|
 |
[11.8.] Okolo obeda vyrážame opäť do Biškeku, tentoraz aby sme pokračovali
v ceste. V hlave vidina nebetyčných hôr, dobrodružných trekov, pred očami turistická
mapa čerstvo zakúpená v Kirgizskej kartografickej firme a batohy ťažšie o nejaké
tie zásoby jedla... takto sadáme poobede na autobus do Balykči, mesta pri Ysuk-kule,
kirgizskom mori. A pravdaže, ešte netušíme, že náš plánovaný výlet k horskému
jazeru Song-kul, sa neuskutoční tak rýchlo...
Cesta z Biškeku do Balykči sleduje rieku Čuj - najprv sa vinie širokou dolinou,
no ako sa blíži k Ysyk-kulu, zarezáva sa stále viac do hôr, až nakoniec autobus
frčí pomedzi sýto farebné pokrútené skaliská kaňonu. Do Balykči sme dorazili až
za tmy; takže ani jazero, ani prístav sa už dnes nekoná. Zato v našej izbe v provizórnom
hoteli na autobusovej stanici do noci vysedávajú dvaja policajti, rozprávajú,
žartujú, znášajú nám modré z neba, no nie a nie odísť. A rozbité okno odoláva
divokému vetru a bleskom...
|
 |
[12.8.] To, čo sme včera večer začali tušiť, sa potvrdilo. Vonku prší a
chlad vnikajúci cez rozbité okno nám nenecháva nádej, žeby to bol teplý letný
dáždik. Na obzore, práve "našim" smerom, sa poriadne blýska. Do toho
sa nám teda vôbec nechce. Rýchlo meníme plán a ideme najprv na juh Kirgizstanu
- do Narynu a k čínskym hraniciam na Taš-Rabat, čo je ďalšia z tých troch kirgizských
historických pamiatok a síce kamenný karavan-serai stratený v horách.
Z Balykči sa vezieme maršrutkou do At-baši, cesta šplhá pustou upršanou horskou
krajinou do tritisícmetrového Dolonského sedla, odkiaľ sme pôvodne mali vyraziť
k Song-kulu. S pribúdajúcou výškou stúpa aj sýtosť zelenej - tráva tu už nie je
mdlo žltá a na južnej strane priesmyku je dokonca les. Skutočný les!! Prvý, na
ktorý sme v Kirgizstane natrafili a asi aj posledný. Ak nerátame parky v mestách
a tých pár stromov, ktoré sa občas vyskytujú vo voľnej prírode a miestni ich hrdo
označujú ako les...
Vystupujeme v At-baši, v zaprášenej dedine s čulým trhom a ešte čulejším horským
potokom, ktorá leží asi v 2000m.n.m. a len zasnežený horský hrebeň ju delí od
Číny. Neuveriteľný pocit. Čína predstavuje pre mňa jednu z najvzdialenejších krajín
( - existuje vôbec?), a zrazu je na dosah. Nejakých 20km a boli by sme tam...
Nabudúce:-)
|
 |
[13.8.] Vďaka skutočne riedkej autobusovej doprave v At-baši sme nútení
vstať na svitaní. V priezračne chladnom vzduchu vrhajú postavy dlhé, ostré tiene,
tváre sú čerstvé a veselé. Takýto pohľad sa nám nenaskytuje často; veď kto by
vstával dobrovoľne tak skoro?
O chvíľu zvíria prach tri autobusíky; dnes už iné nepôjdu a tak nával je značný.
Netlačíme sa však dlho - po chvíli vystupujeme v dedinke Kara-suu. Bohom zabudnuté
miesto. Nie je tu dokonca ani bazár či taxikári. Len hlinené domce stojace pozdĺž
prašných ciest a pár detí, ktorých by príchod tých malých zelených s tykadlami
nerozrušil viac, ako keď sme sa tam v to jasné ráno zjavili my a šinuli si to
cez dedinu do poľa, hľadajúc rozvaliny starej pevnosti Košoj-korgon. A našli sme...
veľký štvorec zelenej trávy obkolesený hlinenými valmi a niekoľko koní, ktoré
sa pásli na miestach, kde voľakedy stála mocná pevnosť. Múry postavené z nepálených
tehál stratili svoj tvar, no genius loci sa tu ešte potuluje...
Do tohto posledného kúta Kirgizstanu sme sa však trepali kvôli niečomu inému.
Kvôli fotke čiernej kamennej stavby na pozadí bielych vrchov, ktorá spĺňala všetky
naše romantické predstavy o karavánach, Markoch Poloch a časoch, keď dobrodružstvo
bolo azda súčasťou života... Pod fotkou bolo napísané Taš-rabat a priložená mapka
ukazovala miesto v horách vzdialené od ciest a ležiace len niekoľko km od čínskej
hranice...
No. Je to fakt hlúpe dôverovať romantickým fotografiám v sprievodcovi, veď práve
tie zaručene zničia romantiku daného miesta. Ale predsa len ideme. Tlačíme sa
v moskviči (spolu s rodinkou, ktorej sme týmto zaplatili rodinný výlet) z Kara-suu
až priamo k Taš-rabatu; hoci v mape žiadna cesta nie je, v skutočnosti nikomu
nerobí problém ísť autom pomedzi skalné steny a trávnaté kopce strácajúce sa v
hmle, až kým sa za rohom nevynorí kamenná stavba. Obklopená jurtami a žigulami.
Nádherná a tajomná, s kobkami osvetlenými len malými otvormi v guľatých strechách,
ľadovými a skľučujúcimi, so svätyňou zakrytou betónovou kupolou, s úzkymi chodbami,
so zimomriavkami behajúcimi po chrbtici. A so Shepard's life, čo je forma kirgizského
turistického ruchu: turistu privezú na terénnej lade Nive doprostred hôr, za dolár
mu otvoria mreže Taš-rabatu, hotelu pre karavány s tajnou chodbou vedúcou do Číny,
potom ho uložia do jurty, povozia na koni, nakŕmia, napoja kumysom a na druhý
deň ho zase odvezú. Tvária sa pri tom strašne autenticky a ako najúprimnejší hostitelia.
A pri rozlúčke si vypýtajú hriešne peniaze... Že čo tomu chýba? Nič, len autentickosť
a pravá kirgizská pohostinnosť...
Pôvodne sme sa chceli vrátiť do civilizácie peši cez hory, no hustý dážď rozpustil
naše odhodlanie... až natoľko, že sme nakoniec ostali spať v jednej z júrt spolu
s dvoma Švajčiarmi...
|
 |
[14.8.] Krásne taš-rabatské sedlá sme zbabelo opustili na lade Nive našich
švajčiarskych spolubývajúcich a odviezli sa až do Narynu. V neustávajúcom drobnom
daždi sa poflakujeme po meste, ktoré je správnym centrom oblasti veľkej asi ako
Slovensko, snažíme sa nájsť lacný hotel a niečo, čo by toto mesto odlišovalo od
okolitých dedín... Tým niečím je zaiste štadión. Na jednej strane ihriska chalani
trénujú futbal, pred tribúnou však stojí pestrofarebné pódium. Ľudia sa zbiehajú,
čakajú, čakáme aj my. Najprv nejaká skupina začne vyhrávať na národných nástrojoch,
potom na trávniku zastane auto, vystúpi z neho usmiaty elegantný pán. Pozdraví.
Po anglicky. Prekladateľ preloží. Pán začne dojímavým hlasom a presvedčivými excentrickými
gestami rozprávať o Ježišovi a kresťanstve. Prekladateľ sa snaží nezaostávať v
presvedčivosti. Say hallelujah! Make big clap to Jesus! Moslimskí dedkovia tlieskajú
o dušu a vykrikujú. A chalani vzadu behajú, kľučkujú, prihrávajú si. Máme pocit,
že ide o nedorozumenie. A stále prší...
|
| [ << | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | >> ] |
|
|
|
