 |
| [ << | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | >> ] |
 |
[25.8.] Prečo sme vlastne v tomto zabudnutom kúte Kirgizstanu: smerujeme
totiž do Suusamyrskej doliny, ktorú sme už raz prechádzali cestou z Ošu do Biškeku
a ktorá nás úplne dostala. Chceme tam trochu potrekovať (najlepšie na koňoch).
Dedina Suusamyr je od Čajeku vzdialená celých 100km. Aby sme túto obrovskú vzdialenosť
stihli prekonať ešte dnes, privstali sme si. Prvú časť cesty sme prekonali pozoruhodne
rýchlo: biely moskvič nás vyhodil v dedine Aral, čo v skutočnosti znamená koniec
sveta, paža nekonečná. Sú tu stromy okolo zelenej rieky (plus), otravná miestna
mládež (malé mínus) a ŽIADNA doprava (veľké mínus). Na opačnej strane cesty stojí
ešte jeden stopár, no nezdá sa byť úspešnejší. Po hodine čakania sa pomaly vyberáme
pešo hore kaňonom rieky Suusamyr. Po čase nás dobehol zelený vojenský uaz. Zastal.
Vystúpil z neho statný Sergej, ktorý práve robí šoféra skupine slovinských bikerov.
Ochotne nás naložil ku kolegovi stopárovi z Aralu, ktorý nakoniec nešiel opačným
smerom a ku hromade batohov, goretexových búnd a planík. Uaz sa pohol, z veľkých
reprákov sa ozvalo ...when love is a red dress... alebo niečo iné z Pulp fiction,
potom ďalšie a ďalšie, Dire Straits a Cream a americké country... a okolo sa mihali
vysoké červené steny kaňonu, strmo padajúce do divokej tyrkysovej rieky. Neskutočný
pocit... Sergej občas zastavil a so slovami ...zima bude tuhá, mizol v húštine
pri rieke (občas s divým revom aj v rieke samotnej) a vyťahoval odtiaľ drevo.
Zaujímavý chlapík to bol; popri šoférovaní splavoval na rafte Naryn, Suusamyr
a ostatné divé rieky kirgizské, vyznal sa v histórii aj súčasných pomeroch a zdravo
opovrhoval Európou:-)
Minuli sme dedinu Kyzyl-oj, zovretú v skalách, kde by normálny človek neprežil
ani týždeň, keď sme zbadali auto blížiť sa po ceste. Prvé odkedy sme opustili
Aral. Presadli sme (Slovinci nešli až do Suusamyru) a zvyšných 30km sme sa prehrkotali
v starom Moskviči.
Keď sme sa podvečer zjavili v Suusamyre, vzbudili sme nemalý úžas. Ujal sa nás
Nuradin, chalan z obchodu - maringotky (akých je tu vedľa seba asi 20 a úplne
rovnakých) a snažil sa požičať pre nás kone na tých pár hodín do zotmenia. Neúspešne.
Miestni nie sú veľmi podnikaví. Tak sa ideme poflákať trochu pešo, zvlnené zlaté
polia sú za Suusamyrom a hory trčia do ťažkých mračien, ktoré len občas prepustia
žiarivý lúč večerného slnka, barokový obraz, ťaživý a nádherný... Cestou späť
nás ženie ľadový dážď. Nuradin nás pozval na noc, čo je práve to, čo potrebujeme.
Večer sedíme aj s hanblivou Nuradinovou sestričkou v teplej kuchyni, pijeme čaj
rozoberáme rôzne aspekty študentského života (Nuradin študuje menežment v Biškeku.
Smutné je, že svoju perspektívnu budúcnosť vidí v klasickom kirgizskom obchodovaní.
V Biškeku na bazáre nakúpim, odveziem do Suusamyru, tam predám drahšie. Nič sa
neprodukuje, nič nevymýšľa. Všetko sa len nakupuje, preváža a predáva...)
|
 |
[26.8.] Definitívne skončilo leto. V noci, keď sa trochu roztrhla obloha,
bolo vidno hviezdy a zasnežené hory okolo. Ráno už nie je vidno nič. Husto prší,
sychravá hmla padá z každej strany. Slnečný zelený Suusamyr už neuvidíme. Vzdávame
to. Vraciame sa dole...
V maringotke - obchode čakáme na autobus do Kara-balty, čo nie je veľmi príjemné,
lebo je strašná kosa. Pred obedom sa miesto autobusu prihnali dva už plné uazy,
do ktorých sa narval, kto mohol, my sme pravda s našimi jemnými európskymi spôsobmi
neuspeli. Zato Nuradin nás po chvíli posadil do moskviča, ktorý nás mal za rovnakú
cenu zviezť. Opäť sme sa teda vrátili na cestu Oš - Biškek cez sedlo Ťu-ašu s
tunelom, len teraz už nebola suchá ale mokrá či zasnežená, viditeľnosť nebola
vôbec žiadna... Ešte v Kara-balte sme drkotali zubami, aj keď miestni chodili
v tričkách. No rodinná atmosféra u našej kamarátky Nazeery a teplá sprcha to rýchlo
napravili:-)
|
 |
[27. - 28.8.] Posledné dni v Kirgizstane. Kvasíme u Nazeery, veľa jeme,
spíme, rozprávame a vlastne nič nerobíme, len sme si v Biškeku boli vyzdvihnúť
tranzitné kazašské víza (turistické by náš rozpočet nezniesol) a definitívne zabookovať
letenku. Ak boh a Moskva dá, poletíme 9.9. z Taškentu a na druhý deň z Moskvy.
Ako je to zrazu blízko...
Pozreli sme si ešte národnú galériu. Splnila naše očakávania: skvosty soc-realizmu
zobrazujúce stavby priehrad na Naryne aj šťastné dcérky kirgizských kolchozníkov
sa miešajú s ľudovými umeleckými remeslami...
|
 |
[29.8.] Definitívne sa lúčime a vyrážame. Cez deň sa ešte motáme po Biškeku,
hľadáme kirgizskú club music:-) a pri čaji rozoberáme nejaký ďalší hlboko intelektuálny
problém. Takto pekne strávený deň končíme v nočnom autobuse do Almaty. Keďže máme
víza len na tri dni, chceme ich plno využiť a byť prvý deň v Kazachstane hneď
od rána. Kazašský colník teda s nami pekne vybabral, keď nám o nejakej jednej
v noci, kedy sme prekračovali hranicu, práskol do pasu pečiatku (ktorú sme si
ešte museli vypýtať) so včerajším dátumom!! Blbec!
|
 |
[30. - 31.8.] Po šesťhodinovej 200 kilometrovej ceste sme sa zobudili v
upršanej Almate. Vrháme sa do hotela na železničnej stanici a skôr, než nám pani
domáca stihla doniesť posteľné prádlo či vypýtať peniaze, vrhli sme sa na postele
a zaspali sme...
Okolo obeda nás budí staničný ruch (naše okno vedie priamo na nástupište) a peňazí
chtivá dežurnaja. Platiť vraj treba:-) A tak chtiac či nechtiac vyrážame napokon
do mesta.
Dojmy z tohto a nasledujúceho dňa z Almaty by sa dali zhrnúť asi takto:
- Almaty je prvé stredoázijské veľkomesto, ktoré stretávame (hoci prezident sa
rozhodol vraj kvôli strategickej polohe presunúť hlavné mesto do Astany). Veľké
centrum, kopa ľudí a parkov, no a potom, áno, tiež supermarkety a značkové obchody.
Len McDonald's sem ešte kupodivu nedorazil:-)
- Lanovka a kopec s parkom nestoja za veľa. Ale ten pohľad!!! Hneď za Almatou
sa na juhu dvíhajú šialené štyri - päťtisícové hradby skál, ľadu a snehu, neuveriteľne
vysoké, ak človek chce vidieť vrchol musí zakloniť hlavu (a otvoriť ústa:-). Presne
tak by to vyzeralo z Popradu, keby bol Smokovec vo výške 2000m, Slavkovský mal
4500 a Gerlach do 5000m. Čisté šialenstvo...
- Najlepšie miesto v meste je Panfilov park s drevenou krikľavou katedrálou a
s pohodou v každom kúte. Kúpte si na Zelenom trhu od kórejských ženičiek pekelne
štiplavé nakladané ryby a baklažánový šalát, potom sa vyvaľte do chládku a pozerajte
ako sa ostré slnko prediera cez zeleň stromov... a život bude krásny:-)
- V Uzbekistane a Kirgizstane sa veľa hovorí o pašovaní drog z Tadžikistanu. A
pritom stačí zájsť do južnej časti Almaty a natrhať si veselých rastliniek koľko
len chcete:-)
- V národnom múzeu je kopa rôznych exponátov, vyčačkaná jurta, fotky rakiet a
miestnosť venovaná súčasnému prezidentovi Nazarbajevovi. Čo však stojí za to,
je gobelín s portrétmi všetkých prezidentov stredoázijských republík v šťastnom
objatí. Priateľstvo medzi nimi je skutočne veľké. Veď syn kirgizského prezidenta
si zobral za ženu dcéru kazašského prezidenta:-)
A tak...
Večer druhého dňa opúšťame Almatu, sadáme na autobus do Taškentu. Náš minipobyt
v Kazachstane teda uzavrieme asi 800kilometrovou nočnou jazdou cez kazašský vidiek.
Najprv sa ešte v mesačnom svite črtajú hory na južnom obzore, ranné slnko však
osvecuje len rovinu, žltú a nekonečnú...
|
| [ << | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | >> ] |
|
|
|
