 |
| [ << | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | >> ] |
 |
[28.7.] Kokand bol centrom jedného z troch chanátov, ktoré od rozpadu veľkých
ríš ovládali územie Strednej Ázie až do príchodu Rusov v 19. storočí. Zo svojho
paláca v strede mesta vládli cháni územiu od Taškentu a Šimkentu po Kašgar. Dnes
už z historického Kokandu nezostalo nič iba chánsky palác. No aj ten cez deň ukazuje
inú - neromantickú podobu. Skoro celý je postavený nanovo sovietskymi reštaurátormi.
A poslední cháni na fotografiách sa pozerajú cez otrasné vitríny. Ich manželky
sa nepozerajú; sú zahalené doslova od hlavy po päty: cez všetky šaty mali natiahnuté
ešte akési čierne hrubé vrece, takže im nebolo vidno ani len tie oči. Dnešné Uzbečky
sa stále obliekajú dosť konzervatívne (dlhé šaty s nohavicami a šatka na hlave),
no uprednostňujú skôr ružovú farbu. Hitom sú nariasené organtínové šaty s čo najväčším
množstvom volánov. (Po osamostatnení sa od ZSSR v 1991 sa hlavne vo Ferganskej
doline rozmohli rôzne radikálne islamské hnutia; všetky extrémne prejavy islamu
boli preto prísne zakázané, napr. aj zahaľovať si tvár)
Z Kokandu pokračujeme do Popu, bezvýznamného provinčného mestečka, či skôr veľkej
dediny. Majú sa tu nachádzať vykopávky starovekého mesta stojaceho na útese nad
Syr-darjou. Kým sme ich však našli, museli sme objaviť kopu iných vecí...
Keď sme vystúpili v Pope z autobusu, začali sme sa pýtať na vykopávky. Nikto o
nich pravdaže nič nevedel, až nakoniec sme natrafili na chlapíka, ktorý bol znalý
veci a poslal nás miesto k vykopávkam k miestnemu múzeu. Keďže už bolo zavreté,
rozhodli sme sa, že prespíme niekde za dedinou a zajtra sa uvidí. Veci sa však
vyvinuli úplne inak. Pri múzeu sme neunikli pozornosti miestnych (v takejto dedine
je turista skutočnou raritou), ktorí nám hneď začali organizovať život: niektorí
nás chceli zobrať k sebe domov na noc, iní im to zase nechceli dovoliť a viedli
nás k blízkemu hotelu, medzitým ktosi doviedol ženičku s kľúčmi od múzea, ďalší
nás posielal za starostom dediny, ktorý sa vraj o nás postará a zajtra nám zabezpečí
odborný historický výklad o vykopávkach (o ktorých sme sa ani tu nedozvedeli,
kde presne ležia). Uf. Aby sme im unikli, zapadli sme nakoniec do spomínaného
hotela, ktorý nestojí (za) veľa. Recepčná strašne škúli a stále, keď nás zbadá,
rozosmeje sa. Nie usmeje, rozosmeje.
|
 |
[29.7.] Ráno sme išli na návštevu k jednému z našich včerajších známych,
bývalému učiteľovi dejepisu Vadimovi Andrejevičovi. Jeho žena Táňa nás zobrala
na bazár, ktorý má byť dnes výnimočný. Nám sa však nijak výnimočný nezdal, každý
uzbecký trh je VŽDY plný hlasov, farieb, vôní, hluku a oduševnených tvárí. Tak
sa radšej rozhodujeme pre zelený čaj. Táňa nás však už o chvíľu ťahá z čajchany
a tlačí nás do žigule, ktorá nás má zaviesť k vykopávkam. Tak ideme. Ruský taxikár
nás vysadil niekde v poli pri tehelni, ukázal nám na pieskový kopec a odfrčal.
Lezieme na pieskovú vyvýšeninu ťahajúcu sa niekoľko sto metrov okolo Syr-darje
a končiacu útesom padajúcim k rieke. Archeológia v sovietskom duchu. Pieskové
duny s množstvom sond sú síce chránené štátom, ako hlása zhrdzavená tabuľa, no
blízka tehelňa, miestne decká a voda zanechali svoju stopu. Kostičky a črepy z
5. až 20. storočia sa váľajú na miestach, kde v 5. storočí stála mocná pevnosť.
Hrozná povodeň však utopila prosperujúce mesto a ľudia sa rozhodli žiť ďalej od
rieky. My sme však chladnej vode Syr-darje neodolali a hoci na prvý pohľad vyzerala
ako Ganga, okúpali sme sa. Mŕtvoly v nej našťastie neplávali (keďže miestnym chalanom
sa nepodarilo zasiahnuť nás kameňmi, ktoré do nás z útesu hádzali. Dobre sa pri
tom zabávali, smiali sa a kričali niečo na nás. Tak sme na nich aj my kričali.:-)
Večer sme boli pozvaní na večeru k Vadimovi Andrejevičovi. Pri dobrom miestnom
vínku a rozhovore s domácimi a ich pár kamarátmi sme sa dozvedeli kopu zaujímavých
vecí. Že v Uzbekistane si za ročný plat učiteľa môžeš kúpiť: pol roka štúdia na
medicíne, 5000 chlebov, jeden modem. Že vojakom sa človek rozhodne stať, keď je
romantik. Že nech je prezidentom ktokoľvek, v dedine aj tak rozhoduje o všetkom
starosta. V Pope dal napríklad vyrúbať stromy v centre a miesto toho dal domy
namaľovať na zeleno. Že nech je prezident akokoľvek obľúbený (čo o Islamovi Karimovi
rozhodne platí, hoci neviem, či nejde skôr o strach ozvať sa proti nemu), nájdu
sa aj takí, čo s ním nesúhlasia. A že Rusi žijúci v Uzbekistane síce s Uzbekmi
nažívajú v absolútnom pokoji, no držia si od nich odstup a pozerajú sa na nich
možno tak trošku zhora...
|
 |
[30.7.] Konečne sme sa odobrali z Popu a vyrazili do Namanganu, ďalšieho
z ferganských miest. Nepôsobilo však na nás dobre (alebo skôr my sme nepôsobili
dobre naňho). Motali sme sa trochu po trhu a okolitých uličkách, ktoré sa zdali
byť veľmi konzervatívne a ľudia na nás vrhali skôr nevraživé pohľady. Tak sme
radšej zdrhli do uvolnenejšieho Andižanu.
Tieto ferganské mestá sú podivné. Majú cez stotisíc obyvateľov, letisko, univerzitu
a vysvietený lunapark, kam sa chodí zabávať miestna mládež, ale v podstate vyzerajú
ako veľké dediny: v strede trh a okolo neho obytné domy.
Aj v Andižane sme si pozreli múzeum s klasickými exponátmi: "historické"
umelecké predmety (látky, hrnce,...) prevažne z 20. storočia. :-) Ale aj staré
strieborné šperky s koralmi a tyrkysmi, ktoré už stoja za to.
|
 |
[31.7.] Zajtra nám začínajú platiť kirgizské víza, tak sa chystáme vypadnúť
z Ferganskej doliny, ktorá sa nám už aj tak začína zdať jednotvárna. Rozmýšľame
nad alternatívnou cestou cez Šachimardan, čo je vychýrené výletnícke miesto patriace
Uzbekistanu, no ležiace ako ostrovček na kirgizskom území a potom pokračovať niekoľkodenným
trekom do najbližšej kirgizskej dediny. Aj kvôli tomu sme teraz dorazili do Fergany,
ďalšieho z typických miest (hoci toto malo, myslím, najpohodovejšiu atmosféru
a najmilších ľudí), ktoré leží blízko kirgizských hraníc. Snažili sme sa vypátrať,
ako je to so Šachimardanom, vízovou povinnosťou a vôbec, či cez tie hory existuje
nejaká cesta. Dozvedeli sme sa rôzne veci. Že do Šachimardanu môžu ísť iba miestni,
cudzinci nie. Že tam môžeme ísť, ak podplatíme colníkov. Že sa tam nedá ísť vôbec,
keďže hranice sú prísne strážené kvôli nepokojom v Tadžikistane. Že cesta cez
hranicu je zatopená povodňou. Že cesta cez hory existuje, ale je plná teroristov,
krvilačných Kirgizov a červov, ktorí vyliezajú z ľadovca... Týmto argumentom nás
nakoniec presvedčili, aby sme sa na túto strastiplnú a smrteľne nebezpečnú cestu
nevydali. (No áno. Vymäkli sme. Báli sme sa o naše draho získané víza... a ťažko
získané doláre. Niečo z toho by sme pri treťom čí štvrtom prechode hraníc museli
nechať.:-)
V bočnej ferganskej uličke sme natrafili na domácku čajchanu plnú usmiatych zlatozubých
ženských a rovnako usmiatych miestnych robotníkov. Bolo nám jasné, že sme správne.
Opäť raz bola navodená družná atmosféra rozhovoru o tunajších i tamojších pomeroch,
urobilo sa pár neodmysliteľných fotografií (miestni sa skutočne veľmi radi fotia).
Jeden z chlapíkov nás pozval na noc k sebe domov, ale keď sme sa potom podvečer
do čajchany vrátili, náš chlapík tam už nebol. Namiesto neho nás chytil do rúk
iný mladík, z ktorého sa vykľul zásadový moslim. Večer sediac v jeho byte na matracoch
porozkladaných na zemi okolo obrusu s večerou nám rozprával o Alahovi, Koráne
a učil nás vyslovovať arabské hlásky, pričom sa občas chrbtom hodil o zárubňu
dverí (aby to lepšie znelo:-). Jeho žena, ktorej arabčina išla zjavne lepšie,
a to sa ani nemusela hádzať o stenu, sa však ako správna moslimská žena len skromne
usmievala a iba občas niečo podotkla. A v pozadí do toho občas skríkol rusky dabovaný
Indiana Jones. Pekný večer.
|
 |
[1.8.] Dnes sme prekročili uzbecko - kirgizskú hranicu. Ráno, ešte bez
triezveho pohľadu na vec a raňajok sme uskutočnili rýchly transport Fergana -
Andižan - kirgizská hranica (teda, ten transport z Andižanu po hranicu nebol až
taký rýchly. Zvyčajné staršie mercedesy tu nahradzoval starý rozpadávajúci sa
vehikel.) Hranicu sme prešli pešo asi za 5 minút. A to sme sa ešte sami vrátili,
či nám nechýba nejaká pečiatka. Žiadnu sme totiž nedostali.:-) Takisto sme sa
vypytovali na OVIR, či nám treba registráciu, no jeden z úradníkov nás ubezpečil,
že nie. Magor!
Oš. Druhé najväčšie a najdôležitejšie kirgizské mesto. Mesto uzatvárajúce Ferganskú
dolinu; už nie uzbecké, no ešte nie kirgizské. Tu sa končí zelená rovina a začínajú
hory, od úpätia po vrchol žlté, hnedé, len tráva a skaly. A zelené mesto Oš uprostred.
Takto to vidíme z vrcholu brala zvaného Šalamúnov trón, ktoré sa vypína nad centrom
mesta. Je to posvätné miesto s modlitebňou, pustovníkmi, výletníkmi a monštruóznym
plechovým oblúkom múzea vtesaného do skaly. Na úpätí kopca je magický cintorín,
kde kravy kmášu suchú žltú trávu medzi tyrkysovými ohrádkami hrobov.
V Oši je najúžasnejší bazár v Strednej Ázii. Veľký, plný ľudí, farieb, hluku,
chaosu, smiechu, napätia a zablúdených lúčov slnka v šašlikovom dyme. Okolo bazáru
je park s pár jurtami a čajchanami, kde sedia fotogenickí dedovia s vysokými plstenými
čiapkami na hlavách. Pijú čaj a hrajú stolné hry. Priam popod postele čajovne
tečie zelená horská rieka, hučí, kolotoče rinčia a amplióny kvília Tears in Heaven.
Slnko tu páli ostrejšie ako vo Fergane a obloha je tmavá. Hory sú blízko...
Omámení atmosférou a slniečkom sme až príliš ľahko podľahli slizkému taxikárovi
a ubytovali sa uňho. V (nie práve nízkej) cene sme však mali bonus! Sprchu v miestnych
kúpeľoch... No. Z kúpeľov sa vykľula továreň obkolesená asi trojmetrovým plotom.
Chlapík zabúchal na veľkú plechovú bránu, z tmy za ňou sa ozval hlas. Po zadaní
hesla sme boli vpustení do miestnosti so stolom, pár kreslami, chladničkou, čo
vyzerala ako skriňa a s objemnou ruskou babizňou v zelenom, ktorá sa tiež nápadne
podobala na tú skriňu. Sadli sme si a čakali. V priebehu polhodiny sa rozhovor
nášho týpka a babizne zmenil z laškovného na netrpezlivý a napokon na hystericky
rozčertený. Konečne sme pochopili, že čakáme, kým zo sprchy vylezie nejaká ženská.
Babizňa ju nakoniec išla vyhodiť a my sme sa konečne (tesne pred polnocou) dostali
do sprchy. Rýchlo sme sa umyli a nečakajúc na nášho hostiteľa, ktorý sa sedel
v saune sme upaľovali kade ľahšie. Spať...
|
| [ << | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | >> ] |
|
|
|
