2.deň                    Na Viru Viru v Santa Cruz pristávame uprostred noci kvôli značnému  meškaniu ešte v Buenos pre opravu prasknutého predného skla  lietadla spoločnosti Aero Sur. Bolívijskí vojaci nás vítajú samopalmi a píšťalkami. Byrokracia primerane dlhá, ale bez zbytočného obťažovania, a to už uháňame ludoprázdnou štvorprúdovkou predmestiami do hotela v centre - na pár hodín do rána - ako gesto za nepríjemné zdržanie. Motorkár na endure, smažiaci zarovno nás - v protismere, nočné kúpanie s chladenými nápojmi pod južným krížom na opustenej streche spiaceho hotela, neúnavný pikolík o pol štvrtej ráno rátajúci flaše oranžády z vyprázdnených chladničiek hotelových izieb, z terasy naživo zhliadnutá búračka taxíka do stĺpu na rohu tichej ulice, ihneď zaplavenej davom zvedavcov. Ešte veríme, že je to všetko len náhoda, že krajina žije sporiadane a pokojne.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
3.deň                     Vzduch je čistý, svieži a riedky, vidieť do dialky zvlnenou krajinou, hradba hôr je zastretá oblakmi. Vystúpili sme na najvyššie položenom medzinárodnom letisku na svete v El Alto, chudobnom predmestí La Paz, sme naložení batožinou ale o ponáhlaní nemôže byť ani reči. Vítajú nás psy a taxikári, cestu nám ukazujú tri malinké policajtky. Začíname Tiahuanacom, kam sa hrnie až podozrivo vela autobusov a mikrobusov, v meste na každom rohu policajt s vysokými čižmami a širokou, prísnou tvárou. Neomietnuté tehlové domy, ludové heslá na múroch, farebné šaty a klobúky.  V Tiahuanacu, malej dedinke na západ od La Paz stretáme namiesto hŕstky turistov tisíce ludí - prvý indiánsky prezident Evo Morales má začiatočnú, tradičnú časť inaguračného obradu. Najprv prší, potom slnko páli kolmo nad hlavou, ktorá začína pomaly bolieť. Ruiny sú rozsiahle, skôr základy, brány a stély ako vybudované paláce - všetko bez popisov, zato zaplavené domorodcami v krojoch najpestrejších farebných kombinácii, hudobnými kapelami, alegorickými sprievodmi. Je to úžasná masová akcia, z ampliónov hučí hlas nového vodcu, v dedine všade hudba a farebné vlajky. Cesta späť do La Paz je utrpením - v prepchatom najmenšom mikrobuse s batožinou na kolenách. Mierny úpal, nevolnosť z výšky a riedkeho vzduchu nás núti vystúpiť. Berie nás na korbu miestny novinár, rozpráva pomerne plynule anglicky, čo je zriedkavé. Mesto je večer plné ludí, oslavy pokračujú, mäso sa pečie a nám len vyvoniava, hudba vyhráva, my však aklimatizujeme - teplá sprcha v hoteli, litre minarálky a nejaké medikamenty - kedy tá hlava len prestane bolieť...     
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                     
4.deň                     Ráno je nechutenstvo menšie, hlava však bolí konsky napriek intenzívnemu pitiu, opakovaná kombinácia Ganaton + Novalgin + Paralen + vitamíny pomáha aspoň čiastočne. Objavujú sa pochybnosti o úspešnom ukončení misie. V meste ďalej pokračujú oslavy prezidenta - bubny, farebné kroje, dámy v klobúčikoch, vela jedla a policajtov. Slimačím tempom v silenej nálade vystúpame na autobusovú stanicu. Predstava Licancaburu o niekolko dní nás desí. Vyrážame smer Oruro, pozrieť meteorický kráter Miguel i Alex Tejada pri jazere Popó. V La Paz sa nechceme zdržovať, jednak kvôli bezpečnosti, jednak nám nie je dobre a mesto pozrieme pred odletom v rámci časovej rezervy. Prechádzame spomínaným Orurom - je to des. V tichej dedine Challapata zisťujeme, že doprava ku kráteru je obtiažna, volíme preto dedinku Huari, kde je práve ďalšia fiesta, tento krát v modrých farbách. Začíname komunikovať španielsky, dôvod fiesty sa nám ale zistiť nepodarilo. Sme jediní turisti, zrejme po dlhej dobe - miestni nám venujú štipku viac pozornosti, čo v Bolívii nie je moc zvykom. V Challapate nasadáme na nočný bus do Potosí, kde uzimení, zničení a hodne pesimistickí vystupujeme o štvrtej ráno na stanici mimo centra a rýchlo zaspávame v blízkom malom penzióne.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                              
5.deň                    Vstávam asi o ôsmej. Keď kráčam pomaly, ide to už lepšie, začína mi chutiť jesť. Ranná prechádzka ma vťahuje do života baníckeho mesta, ktoré sa trápi svojim bežným dňom. Pre nás začína byť konečne všetko úžasné. Vela tekutín a pár liečiv, boliviánko za mikrobus a sme na hlavnom námestí, kde si dávame obed miesto raňajok. Do bane Potosí ideme privátne so sprievodcom Carlosom bez ďalších zbytočných turistov. Carlos hovorí skvele anglicky a nákazlivým smiechom vysvetluje všetky bolívijské paradoxy. Predvádza dynamit, koku, 96% alkohol, cigarety extra heavy. Kupujeme balíčky pre baníkov a vstupujeme pod zem. Prechádzame a plazíme sa bludiskom chodieb, konverzujeme s baníkmi, stretáme iné skupiny. Od inžiniera miestnej skupiny kupujeme odseknuté skalky s prírodným striebrom. Podmienky v bani sú stiesnené, fotoaparát sa v momente pokryje prachom, v chodbách po prsia lietajú chlapi s táčkami. Asi 360 baní ťaží už rudu viac na zinok ako na striebro, dávna sláva Potosí je nenávratne preč, Cerro Rico, ako sa jediný, na striebro bohatý kopec v širokom okolí volá, je napriek tomu neuveritelne podmanivý a červený – zretelný aj na sto kilometrov. Zlatníctvo nájdeme v meste však iba jedno, výber slabý, dostať však i surové, nespracované striebro. Okrem toho len pár krámov predáva strieborné vecičky. Casa Moneda - svetoznámu minciareň si nechávame na druhý deň, ešte večer sa taxíkom presúvame do Sucre. Zadávame pizzu v ligotavej pizzérii na hlavnom námestí - ako vystrihnutej z bratislavského centra – len zíva prázdnotou. Potom ideme spať do decentného hotelíku v krásnej budove s koloniálnymi nádvoriami. O cenách netreba ani rozmýšlať - sme v Bolívii.      
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
6.deň                    Opäť vstávam niečo skorej, po sprche beriem bedeker a z vodojemu  hotela sa rozhliadam po červených strechách a bielych vežiach kostolov Sucre na pozadí zelených Kordilera Frailes. Sucre sa nazýva bielym mestom a faktom zostáva, že naozaj na rozdiel od ostatných miest sú tu domy častejšie omietnuté. Početné kostoly, kláštory, univerzity s koloniálnou architektúrou, zelené parky a modernejšie oblečení ludia pôsobia viac argentínskym štýlom. Do Sucre sme prišli pozrieť stopy dinosaurov, ktoré sa našli neďaleko mesta v lome. Vrásnením vertikalizovaná šedá stena zložená z treťohorných sedimentov obdobia dinosaurov je pokrytá stopami asi šiestich rozličných druhov (Brontosaurus, Iguanodon...), ktoré pretrvali vďaka odlišnosti horninovej štruktúry pôvodne mäkšej pôdy s odtlačkami a vrstvou spevneného popola z výbuchu neďalekej sopky, ktorá stopy začerstva pokryla. Pripájame sa k národnostne pestrej skupine na červenom tragáči, ktorý nás z hlavného námestia berie na nálezisko, kde stále prebiehajú vykopávky. Stopy sú úžasné, jediným počudovaním mi zostáva, že zodpovedný robotník José mi nechcel požičať najväčší buldozér v Bolívii ani za primerane vysoký bakšiš. Bolívijci sú poctiví ludia, ktorí sa nesnažia z vás vyžmýkať peniaze, na druhej strane nezjednáte ani cent. Práve na tomto výlete sa začala  prejavovať utajená túžba môjho kolegu po džungli, ktorú desať minútovým rozhovorom nastolila nemecká občianka, inak velmi zlaté dievča, ktoré sa už pár mesiacov samé preháňalo Južnou Amerikou. Po Dinotreku napalujeme fotky, čo je zdĺhavá procedúra náročná na nervy, hoci obyčajná interentová kaviareň je všade. Kostoly sú zavreté, preto vyrážame autobusom späť do Potosí. Okolie najprv zelené, sa po pár užasných horských priesmykoch a farebných dolinách mení na fádnu zvlnenú krajinu náhornej plošiny vo výške 4000 metrov, bez lesov, len s trsmi trávy. V Potosí zisťujeme, že autobusy do Tupizy aj Uyuni sú vypredané, cestujeme až ďalší deň ráno. Je to zúfalá bezmocnosť, ktorá sa nás chytá, iná možnosť ale nie je, preto sa venujeme obchodom, striebru a jedlu. Na saunu sa ešte necítime.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
7.deň                    Na druhý deň ideme navštíviť múzeum Casa Moneda, kde sa razili strieborné mince počas trvania celého španielskeho impéria. Múzeum je svetoznáme, umiestené v krásnom komplexe koloniálnych budov, s pavlačami a nádvoriami, kamennými pivnicami a dobovou expozitúrou. V múzeu oddychujem z raňajšieho behania, ktoré ma dosť zničilo.  Opäť niečo dobré pod zub - tie lamy sú skvelé ako jemné hovädzie. Konečne naskakujeme na bus - smer Uyuni. Batožinu sme počas dvoch dní mali v úschovni na stanici, v starostlivosti dvoch nie velmi poriadkumilovných výrastkov, nezmizlo však nič. Cestu do Uyuni je zbytočné popisovať, ak ste ju nevideli. Malý chlapík v chodbičke trpezlivo ako syslík vkladá do úst lístok po lístku a stonky pluje na zem, okolitá scenéria ho už nevzrušuje. Bolívijská polievka na polceste v chatrči z nepálených tehál, pod horami na suchej planine za osem korún - čerstvá, priamo z velkého hrnca so zvláštnou chuťou a zložením, niečo na štýl jedál východoslovenských babiek, je ozaj výtečná. Večer prichádzame do Uyuni, máme šťastie, zajtra vyrážajú džípy na Salar. Pri Isla Pescaso je vody príliš a nedá sa navštíviť, po hodine zvažovania berieme trip trochu odlišný i drahší od ostatných agentúr - prechádza jazerom naprieč a nevracia sa prvý deň tou istou cestou. Na nákupy už nie je čas. Sám sa idem v noci prejsť – zadným vchodom v spoločnosti tmavých ludí s velkými taškami na vlakovú stanicu, kde pospávajú gringovia vedla indiánov a spoločne čakajú na železného koňa. Mesto je večer prázdne, nočný život prakticky žiaden.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
8.deň                   Krátko po východe slnka si idem opäť zabehať, vždy poruke s kaserom, Bolívia je však kludná krajina. Bežím až za mesto - až do púšte kde sú prízemné kaktusy obalené igelitkami, ktoré sa trepú vo vetre, a ktorých sa už nikdy nezbavia. Potom nakupujeme jedlo a vodu na viac dní, vlnenú čiapku, šál, budík. Na colnici vybavujeme výstupnú pečiatku a nakladáme veci do vozu. Idú s nami Katalánci Ferran a Maria a anglický pár, bolívijská kuchárka, jej kamarátka a šofér Carlos. Cesta najväčším solným jazerom Salar de Uyuni je ozajstné prírodné divadlo. V čase dažďov je modrá obloha s gýčovými oblakmi hore i dolu, džíp letí v priestore, rozráža hladinu, na obzore vodou zrkadlené pieskové ostrovy utopené vo vode a oblakoch. Pred hotelom zo soli na jazere nám pripravujú nenáročný obed, my sa prechádzame po vode ako Jesu Cristo. Letíme krížom po oblakoch cez jazero, voda je stále hlbšia, z času na čas opravujeme džíp, nakoniec pristávame na druhom brehu v ďalšom hoteli zo solných blokov. Tu nastáva tragický okamih, keď mi prestáva fungovať fotoaparát, napriek dvojhodinovej nočnej operácii s vreckovým nožom pri čelovke už len bzučí. S našimi kamarátmi je inak celkom sranda, len niekedy sa smejú do popuku nad heftom zo stredoškolských čias. Večer je premenlivo zamračené, tam kde nie sú oblaky sú hviezdy neuveritelné.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
9.deň                    Ďalší deň prechádzame postupne rôznorodou krajinou k Lagune Colorada, spočiatku v okolí Salaru je zamračené, prší, mnohé sopky a hory majú zasnežené vrcholce v oblakoch (Olague), pretíname železnicu v magickej dedinke Chiguana s rozbitými domami, odstavenými vagónmi a s nádržami a pumpami na vodu – scéna ako kulisa pre western. Fakt neviem z čoho v tej suchej krajine žijú. Míňame početné lagúny s plameniakmi, farebnosť je slabšia lebo je zamračené, aj typicky červená Laguna Colorada má len slabý nádych. Krajina je velmi pestrá, rozlične sfarbené údolia sa striedajú s pláňami s lagúnami obklopenými horami. Zážitkov je málo, pozeráme krajinu. Večer idem behať, naspäť opäť proti vetru, je to hnus.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
10.deň                    Posledný deň v džípe začíname pláňou vo výške vrcholu Mont Blancu - s bahennými sopkami a dierami v zemi,  para ako v kotolni uniká s  ohlučujúcim hukotom - atmosféra ako na Kamčatke. Ďalej zastavujeme pri prírodnom jazierku s termálnou teplou vodou, plnou zahraničných turistov, kde stretáme aj Izraelca z Dinotreku, pamäť na nás má ale slabšiu. Naokolo obsnežené hory, na východ sa otvára ďalšia lagúna s plameniakmi. Krajina postupne stúpa, mení sa na úplnú púšť so žltým pieskom pri Dalího skalách, červené duny vedla oranžových. Nakoniec sa objaví spoza kopca symetrický kužel Licancaburu a prichádzame na konečnú pri Lagune Verde. Sme vo výške 4500 metrov, počasie je nádherné, slnko šialene pečie, fúka však príjemný vietor. Našim cielom zajtra je Licancabur. Naši dobrácki spoločníci takú skvelú vec síce ocenili, ale rozhodli sa nepridať, preto zháňame nejakého sprievodcu. Na starej ubytovni nie je nikto, všetci odchádzajú, pol míle ďalej v novej budove sa ponúka asi päťdesiatročný, vetrom ošlahaný chlapík menom Eusebio Saires. Sympatický Bolívijčan, čo nás za 70 dolárov odvezie i zoberie nahor. Nezjedná ani cent, ale nezdiera ako jeho čílski kolegovia. Má sumu, ktorú platíš. Poobede máme volno, nemáme sa kam hnať, navyše hrozne prší - asi dve hodiny, preto oddychujeme. Eusebio nás ukludňuje, že ráno bude ako vymalované. A že aj bolo.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
11.deň                    Vstávame o pol štvrtej, teplomer ukazuje niečo pod nulou, hviezdy vyrážajú dych. Nasilu raňajkujeme, balíme pripravené veci a s velkým očakávaním nasadáme do auta. Eusebiov fúzatý parťák s istotou ťahá ponad lagúnu v spleti neoznačených vyjazdených kolají až zastavujeme hodne nad lagúnou vo výške asi 4700 metrov. Je asi pol piatej, ešte je tma, nad nami silueta Juriques a Licancabur (5916 m). Vyrážame. Nie je velmi chladno, ideme však pomaly, lebo sa nesmieme unaviť. Je to náš prvý výstup a nemáme žiadnu skúsenosť s podobnými výškami. Výbava je však skvelá, zato Eusebio a šofér idú v texaskách, ošúchanej šuštiačke a ušanke, len s malým ruksačikom, chlebíkom, flaškou vody, keksíkom, zato plným pytlom koky, ktorú Eusebio do nás stále tlačí a smeje sa syslími lícami. "Vamos gringos, vamos..!" Úžasná je šoférova žena, ktorá  šlape pred nami - v punčochách,  troch sukniach, svetríkoch a sandálach, zato bez ťažkostí s dýchaním. Pomaly stúpame, o šiestej sa začne rozvidnievať, lagúna pod nami má ohromné farby, pomaly sa prevalujú oblaky a striedavo sa zaťahuje, zatial sa ide celkom fajn. Nad inckými ruinami rastie netrpezlivosť a miesto pomalého výstupu podlahnem tendencii ponáhlať sa, čo sa mi stáva takmer osudným. V jednom momente si uvedomujem, že oddych mi už nepomáha, že ani po najedení sa mi nejde lepšie, že som sa dostal anaeróbnym postupom za kritickú hranicu, je to šialená únava, ktorá neprechádza. Posledné metre sú naozaj krok za krokom. Nakoniec som hore, asi o dvanástej. Ženička cupitala vedla mňa a vždy počkala, evidentne stále bez väčších problémov napriek nemalej nadváhe. A Eusebio sa len smeje a prežúva usilovne zelené lístky. Hore je jazero. Smaragdová voda na dne krátera, najvyššie položené jazero na svete vo výške 5800 metrov, na posvätnej hore Inkov - Licancabur. Dominanta Atacamy z čílskej strany, velkolepý záver cesty juhozápadným okruhom. Po kráterovej hrane sa mi kráča podozrivo dobre, ale najmenšie prevýšenie je nesmierne namáhavé. Na vrchole  strávime asi pol hodiny, je pomerne teplo, okolo nuly, v podstate jasno, oblaky sa prevalujú. Postupne sa však počasie zhoršuje, začína pofukovať. Cesta dole prevažne suťovým žlabom je velmi rýchla, šmýkame sa v štrku, odchádza nevolnosť, ktorá sa objavila, keď sme začali zostupovať. Posledný kilometer k autu prakticky bežím, to len tá výška bola zdrvujúca. Oddychujeme v penzióne, poobede opäť leje, prichádzajú dvaja cyklisti z Brazílie, ktorí sa chystajú nahor zajtra, neskôr jedného z nich stretneme v La Paz. Potom nás šofér hodí na colnicu, čo je asi 7 km od chaty, do Chile ho ale nepustia. Máme šťastie, dva krát do týždňa tu chodia kamióny s boraxom, ktoré nám zastavujú samotní colníci. Inak by sme museli šlapať pešo, lebo džípy tadialto pôjdu až zajtra. Na cestu z Argentíny z Paso Jama je to ďalších osem kilometrov, môjmu šoférovi sa pokazí brzda na kamióne a tak mením voz - berie ma brazílsky šofér prázdneho ťahača, s ktorým hodinu plynule konverzujem, napriek tomu, že hovorí tzv. "porteňol" a nerozumiem mu ani slovu. On mne evidentne áno, keby len viac pozeral na tú mokrú cestu. Napodiv živý vystupujem v San Pedre de Atacama. Je tu teplo. Colnica. Papieriky. Príjemne teplo, lahký ruch, za plotmi sa griluje, v bočných uličkách sa prechádzajú ludia a na námestí a hlavnej promenáde z udupanej hliny to žije. Stovky gringov, reštaurácie, nápoje. Pýtam sa na možnosti výletov na Lascar, LLullaillaco, San Pedro vn. - šialene drahá záležitosť, len napríklad Licancabur vyjde na štyri krát tolko ako náš Eusebio. Zlatý chlapec. Ludia venčia psov, my sedíme na námestí a pozeráme do tmy, kde je Licancabur a kde sme stáli pred 12 hodinami. Spíme v príjemnom penzióne kúsok od centra.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             

Chile

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
12.deň                    Hlavný program ďalšieho dňa je Vale de la Luna, päťhodinový výlet do viacerých častí prilahlého bludiska kaňonov a údolí vyformovaných pieskom a vetrom. Ideme štandardným výletom, všade sú prekliaty turisti, na naše prekvapenie sa ale pomerne dosť ide aj pešo, dokonca i pod zemou. Západ slnka je však krajší na pohladniciach, výlet je ale príjemným oddychom po včerajšku. Ešte doobeda sme boli v archeologickom múzeu v San Pedre s naištalovanými hrobmi a múmiami a širokou zbierkou predmetov z danej lokality. Večer nás zvezie chlapík, čo ide po turistov na letisko do Calamy, ďalej z calamského letiska iný chlapík, čo odviezol ludí na letisko nás vyhodí na stanici. Pasák s dvoma kočkami nám poradia, kde niečo rýchle zjeme a v tichej spoločnosti dvoch krátkych sukní nahádžeme do seba nejaký hamburger. Zvláštne miesto. Je desať hodín a oklukou cez Iquique a NP Lauca a Sajama smerujeme do Tupizy.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
13.deň                    V Iquique sme o štvrtej ráno. Ideme k moru, kde ešte blázni pár ludí z minulého večera. Hukot a šumenie príboja Tichého oceánu je ohromný. Pri svitaní prichádza hmla a oblaky a zostáva pomerne chladno, od vody ochladzovanej antarktickými prúdmi ide studený závan. Ideme do mesta a až okolo dvanástej sadáme do zapožičanej Coroly. Pláž na juh od centra je prázdna a úžasná, medzičasom ozajstná horúčava, voda je však studená, pri trojmetrových vlnách je však kúpanie ohromné, praktizuje to tu však len málokto. Mesto na úzkom páse pobrežia je ako prinesené z Maroka, za moderným centrom a ošarpanými štvrťami sa dvíha 600 metrová skalnatá púštna terasa, pred ktorou je ešte obrovská piesková duna, rovno za poslednou, už prašnou ulicou. Vyrážame do púšte, prvá zástavka je Humberstone,  bývalé ťažiarske mesto na čílsky liadok. Tridsaťpäťstupňová horúčava a vyprahnutá púšť naokolo bez jediného stebla trávy, prašné ulice a chátrajúce drevené baráky s plechom obitými dvormi, nemocnicou, rekonštruovaným divadlom a kostolom,  s bazénom z vlečného šlepu inštalovaného v tridsiatom treťom. Od roku šesťdesiat je opustené, lebo čílsky liadok vytlačili umelé hnojivá – zostalo len ghost town. Druhá zastávka je Gigante de Atacama – najväčšie spodobenie ludskej bytosti na svete – 86 metrov vysoká figúra s hranatou hlavou s anténkami, obdĺžnikovým telom, tenkými rukami a nohami -  vytvorené na svahu kopca podobnou technikou ako nazcanské línie a obrazce – slnkom spálené tmavé kamene sú odstránené zo spodnejších – svetlejších. Sme tam sami, Gigant sa díva na nás mimozemskými očami, je to magické. Podobné, len menšie útvary, zato v hojnejšom počte v lokalite zvanej Pintados navštevujeme nakoniec. Na piatich pahorkoch je vyše 350 geometrických, zvieracích a ludských motívov. Je to pozostatok minulosti, ktorú pozorujeme na tichých kopcoch pri zapadajúcom slnku, vyzerá to ako uvítacia cedula pre návštevníkov z oblohy.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
14.deň                    Deň začíname pohladom na obrazce Pintados a po jedle v ospalej reštaurácii Pozzo Almonte sme späť v Iquique. Pokračujeme plážou, túlame sa mestom a poobede nasadáme na autobus smer Arica. Cestou pretíname známe hlboké, na dne zelené kaňony vrezané riečkou z hôr do pústnej plošiny. Musíme po  svahoch zísť kilometre traverzom nadol a potom späť na náhornú plošinu. V Arice sme so zotmením, ktoré je tu velmi rýchle. Prechádzame sa mestom v uličkách plných obchodov a ludí, reštaurácii pod palmami. K tomu parky na námestiach s vyhladenou dlažbou a útes nad mestom El Moro so sochou Krista je tak všetko čo stíhame. Kupujem fotoaparát, dúfam že sa nepokazí, lebo neviem kde by som ho reklamoval.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
15.deň                    Ráno o ôsmej nasadáme na autobus na oblastnom termináli, ktorý je zaplnený otravnými taxikármi škriekajúcimi ako papagáje „Tacna-Tacna-seňor-Tacna“. Údolím El Luta s geoglyfmi ideme na náhornú plošinu do NP Lauca. Míňame kaktusy candelabro, postupne s pribúdajúcou výškou sa objavujú trsy trávy a prvé zasnežené kopce nad dedinou Putre, krajina je postupne zelenšia. Vystupujeme na rázcestí  a pešo schádzame do dedinky Parinacota pod rovnomennou sopkou. Na kopec rovno za dedinou sa nám štverať nechce, dedinka je utešené, prezeráme si na požiadanie otvorený kostolík s malbami ako španieli miesto židov križujú Krista. Biele nízke domky a udupané cestičky,  zelené bofedalos zaplavované potokom z hôr kde sa  pasú lamy s farebnými stužkami na ušiach, aby si ich vedeli miestni rozpoznať. Cesta ďalej je však horšia, sme nútení stopovať, lebo všetky autobusy idú len do poobedia. Pešo a stopom obchádzame jazero Chungara, poprchá  a po záverečnej sa dostávame na colnicu. Prespávame v colníckej búdke s velkorysím požehnaním čílskych úradov a ráno vstávame včas, pretože na pečiatky z okienka už čakajú dlhé rady kamionistov.                                                                                                                                                                                                                                                                                                        

                                                                                                                                                                                    

1  2  3

ďalej >>