under construction

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
35.deň                   Ráno ma so šťastím ma berie autobus smer Chile a ešte predobedom vystupujem pri vstupe do NP Puyehue. Kraj je o poznanie iný, prechod hranicou vlhkým lesom s prevalujúcimi sa oblakmi a hmlou nad zeleným peklom zodpovedá 5000 milimetrom vodných zrážok za rok. Opäť rozhodnutie na rýchlo a jeden deň venujem tomuto národnému parku a rovnomennej sopke, ktorú by bolo škoda minúť. V parku som presne 24 hodín, v hostinci kupujem nejaké jedlo a spočiatku červenými tyčami značeným chodníkom vyrážam lúkami plnými kravincov na sopku. Prevýšenie na vrchol je asi 1800 metrov, v polovici je chata, kam vystúpam hustým vlhkým a studeným lesom, poprchá, pot sa nevyparuje, nohy sa zabárajú do vrstvy mokrého starého lístia, všetko obrastené machom. Keď prichádzam k refugiu, leje, prichádza anglický párik, Čech a Holanďania, všetci aspoň na dva dni. Výlet sa dá spraviť aj na koni, ako Chilania predo mnou, ďalej sú jazierka s termálnou vodou, sopečné polia s gejzýrmi, za deň sa to však stihnúť nedá. Ja chcem nocovať na sopke, preto nepotrebné veci nechávam v refugiu a nalahko idem hore, počasie je výrazne premenlivé, podľa toho ako prúdia oblaky. Predkopávam v štrkovom sopečnom teréne, keby nastala hmla, značky a rastliny tu nie sú, len občasné pyramídy z kameňa a orientácia by bola veľmi ťažká. V noci na vrchole najprv prší, fúka vietor zo všetkých strán, nadránom sneží. To ráno ale stojí za to.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
36.deň                    Jedno z najkrajších v mojom živote, obloha plechová, všade podo mnou more oblakov, z ktorých trčia vrcholce sopiek – Osorno, Puntiagudo, Tronador, Lanin. Oblaky sa prelievajú do krátera plného snehu, hoci na hrane sneh nie je. Ukazujú sa jazerá medzi horskými hrebeňmi, oblaky sa postupne dvíhajú. To je spoka Puyehue - som tu úplne sám, bez jedinej helmy či farebného overalu Villarici. Nadol zbehnem rýchlo a za chvílu sa veziem do Osorna, odtial do Puerto Varas.  Špicaté Puntiagudo s odstreleným vrchom a najmä pravidelný kužel Osorna so snehom na vrchu ma lákajú, jednodňový výlet z Varas však stojí asi 330 dolárov, pretože som sám v celom meste s podobnými plánmi na nasledujúci deň. Počasie tu býva velmi nestabilné, vulkán Osorno má 300 daždivých dní v roku, výstup je rizikový, aj keď počasie ďalší deň bolo prekrásne. Riskovať som nechcel a ani na jazero Todos Santos som nešiel.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                      
37.deň                   Miesto toho som sa rozhodol pre NP Alerce Andino, menej navštevovanú lokalitu s vysokými, sekvojám podobnými stromami Alerce, ktoré dopadli v Amerike ako cédre na Blízkom východe. Cez Puerto Montt lokálnym busom na križovatku Lenca. Vstup je však dosť ďaleko – 7 km nie moc zaujímavým údolím, prvý Alerce ešte niečo vyššie. NP Huerquehue je určite príťažlivejší, teplejší a šlapanie je kratšie a menej otupné. Stromy sú však úžasné, dominujú hustému lesu, ktorý je tzv. džunglou mierneho pásma (veľká vlhkosť bez tropických teplôt a hadov),  mimo chodník sa nedá prejsť ani 3 metre. Tie najvyššie stromy sú ale v neprístupných častiach parku. Celkovo ma vyšiel park asi na 30 kilometrov šlapania. Som na najjužnejšom bode mojej cesty, na -43° stupni šírky, 3000 kilometrov od La Paz, mám ešte 10 dní, to chcem ale stihnúť ešte Peru a čo najviac po ceste. Preto zaspávam v pohodlnom čílskom autobuse, ktorý ma prenesie do úplne iného sveta.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
38.deň                   O piatej ráno ma vysadzujú v Talca, kde chcem absolvovať najvydarenejší jednodňový trek v tejto časti Chile – podla LP. Oželel som Antuco, Chilán a ďalšie NP po ceste. O deviatej stojím pred bránami národného parku Lircay v teplej polosuchej oblasti s množstvom jašteríc a píniam podobnými ihličnanmi. Cesta vedie ponad dolinu s výhladom na zalesnené kopce, les postupne ustupuje so suchej náhornej časti na vrchu s bazaltickým plató nejasného vzniku. Tatransko-alpský ráz kraja je však o poznanie teplejší a vyprahnutý, hlboká dolina podo mnou a panoráme vulkanických vrcholov dominuje Descabezado. Jeden deň tu myslím stačí, pohodlnejšie by ale bolo tu prespať. Ja chcem byť však zajtra v La Serene.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                              
39.deň                   Cestovanie naberá frenetické tempo, ktoré by mi asi nikto netoleroval, ráno vystupujem v La Serena a cez Ovalle idem do Vale Encanto, ktoré som pred dvoma rokmi obišiel. Santiago de Chile som obišiel i tentokrát, možno nabudúce. K údoliu Encanto  je to „len“ päť kilometrov okolo hriadok s alfalfou, zošúverený chlapík ma víta ako prvého návštevníka a láskavo vysvetluje nezrozumitelnou španielčinou všetky náležitosti. Sám blúdim pod stromami a medzi kaktusmi na vysušených pahorkoch, kde na kameňoch pátram po najznámejších čílskych petroglyfoch. Postupne sa ukazujú záškolácke kresby postavičiek s anténkami a záhadné kruhy pripomínajúce kalendár. Údolie je vyhriate ako pec a prechádzka je prekrásna. Potom sa idem osviežiť do neďalekého termálneho kúpaliska (LP) z ktorého sa vykluje hotelový bazén s jemne minerálnou, nie moc teplou vodou. NP Fray Jorge už nestihnem, doprava na krátke vzdialenosti je nelahká, NP vyžaduje aspoň jeden deň a nie podvečernú zastávku a na noc tam ludí nepúšťajú. Preto sa idem ešte okúpať v mori v La Serene za gýčovou alejou paliem s majákom. Nasadám do predraženej prvej triedy dialkovej linky, lebo dva dni čakať je pre mňa nemyslitelné, všetko ostatné je totiž vypredané.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
40.deň                   Ráno v púšti Atacama nemôže byť iné ako horúce a suché, v klimatizovanej came je však velmi príjemne. Púšť ja absolútne holá, vykydnuté kopy kamenia z tatroviek popri ceste pôsobia prirodzene, občasné budovy a komíny povrchových baní sú nadobro zaprášené a splývajú s okolím. Magická ruka Atacamy vynaliezavého architekta oživuje túto pustinu, jedenásť metrová betónová socha je skvostná, hoci len z okna ubiehajúceho autobusu. Míňame Antofagastu a akoby tou istou krajinou prichádzame s meškaním do Calamy, kde už nestihnem najväčšiu otvorenú baňu na meď na svete – Chuckicamata. Nepomáha presvedčovanie, prosby, klamstvá - predpis je predpis. Calama nemá čo viac ponúknuť, čas si krátim márnym hladaním jediného kníhkupectva, zrejme tu pasáci s kamarátkami moc nečítajú. Večer mi ide autobus do Arici. Toto je menej zaujímavá časť cesty krajinou, ktorú už poznám, je to ale najrýchlejší dopravný koridor na sever. Cez Saltu a Villazón by som musel prechádzať cez Andy, kde býva v San Pedre aj tak vypredané, cez Mendozu je to zas pomalé a Aconcaguu som už určite vidieť nechcel.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             

Bolivia

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                            
41.deň                   Ráno v Arice som už zažil a cestou do La Paz väčšinou pospávam. Nemám šťastie na trekerov, s ktorými by sa dalo rozprávať. V La Paz ten deň končím, lebo je tu karneval a všetko žije touto udalosťou, doprava ani nič okrem jedla, pitia, hudby a tanca tu nefunguje. Copacobana čaká teda na zajtra, karneval je ale úžasný, je tu niekolko sprievodov v rozličných častiach mesta, kostýmy skôr tradičnejšie ako v Riu. Vyzdvihujem veci, čo mi zanechal Žilo v penzióne Naira, kde sme spali pred 6 týždňami jednu noc – servis zadarmo! Nemôžem tomu veriť, nechcem vedieť, čo by si za podobnú službu pýtali slovenskí hotelieri. Tak pridávam stan, pokazený foťák a ďalšie veci, veď mastný bakšiš ich neminie, aj keď ho nečakajú. Úžasná Bolívia. Potom sa oddávam jedlu tak ako ostatní tancu a pitiu. Nech žije karneval. . . Mňa čaká ťažká úloha . . . Peru za šesť dní.
                                                                                                                                                                                                   

Peru